Svet očami človeka

Idem si len tak mestom z práce domov, ako každý iný deň. Už bolo okolo ôsmej večer. Pozeral som sa po okoloiducich, či nezazriem niekoho známeho. Všimol som si, že na ulici postáva veľa ľudí v oranžových habitoch. Keď som šiel ďalej, začul som spievať Hare Krišna. Pomyslel som, že majú asi nejaký sviatok. Veď sviatočne dni sú bežné aj v iných náboženstvách. Po pár krokoch som zazrel sprievod. Taký obyčajný. Okolo 20 spievajúcich. Teda ak sa to spevom dá nazvať. Zarazilo ma však, že okolo tohto sprievodu bolo asi dvakrát viac ľudí s fotoaparatmi, mobilmi a inými zaznamovými prostriedkami a aj ich patrične využívali. Čo sa to s našou spoločnosťou deje? Fotíme si náboženské sprievody, ako turistické atrakcie? Ako by sa týmto ľudom páčilo, kebyže si ich niekto fotí v nedeľu doobeda v kostole, mešite... Alebo bol celý ten sprievod myslený ako reklama? Pridajte sa k nám, pozrite, akí sme štastní. Presne rovnako, ako náš čistiaci prostriedok rozpustí akúkoľvek špinu, aj s povrchom, na ktorom sa táto špina nachádza. Zo zvedavosti, ako to teda je som do googla napísal Hare Krišna a klikol na prvý odkaz, ktorý mi google našiel. Dočítal som sa, že mám spievať Hare Krisna a na 120% nájdem v sebe pokoj a harmoniu. Proste osvedčené slová. Bombastický recept. Len mi nie je jasné, prečo to potom nespievajú všetci. Tak, či onak, znovu sa mi potvrdzuje, že ľuďom už nie je sväté nič. Či už tým s fotoaparátmi alebo tým, čo si z boha, prípadne bohov spravili obchodný artikel. A ešte k tomu jeden z najvýnosnejších. Možno výnosnejší, ako obchod s drogami, zbraňami a bielym mäsom dokopy. Len kompetentní taja čísla. Asi vedia prečo...