Svet očami človeka

Rišo ju napísal pre Soňu Müllerovu. Teda skôr pre spomienky, ktoré mu po nej zostali. Myslím však, že to tou piesňou vyjadril za nás všetkých. Za každého, kto stratil milovanú osobu. Strata vždy bolí, ale v bežný deň sa to dá schovať za kolobeh všedných pracovných a súkromných povinností. Prejavuje sa to, až keď má človek čas na rozmýšľanie. Napríklad na vianoce. Neznášam ich, ale tento názor nikomu vnucovať nebudem. Neznášam ich práve kvôli tomu, že všetky vzťahové boľačky vyplávajú na povrch. Aj všetky linky dôvery sú v tomto čase beznádejne obsadené, zvyšuje sa počet samovrážd...
Hráme sa so vzťahmi, ako keby sme ich nachádzali len tak pohodené na zemi. Ľudia sú si navzájom viac nepriateľmi, ako partnermi. Úplne nezmyselne sa pretekajú v tom, kto si vydobije viac svojich záujmov. Láska však nieje o tom, čo prijmeš, ale o tom, čo dáš, respektíve o tom, čo je človek ochotný pre toho druhého obetovať. Keď človeka napĺňa obdarovávanie (teraz nemyslím na hmotné dary) je to jeden z najkrajších pocitov na svete. Chvíľku sme sa vo vzťahu týmto heslom riadili a ten vzťah stál za to. Potom sme sa postavili proti sebe a tiež to stálo za to. Len v inom zmysle slova a nakoniec sa to vzťahu medzi nami stalo osudným.
Prečo sme to spravili? Prečo sme si obaja tvrdohlavo presadzovali svoje veci aj napriek tomu, že sme vedeli, že je to z dlhodobého hľadiska nevýhodné a ubližuje to? Túto otázku si kladiem už veľmi dlho, ale zatiaľ som na ňu odpoveď nenašiel. Možno je to preto, že človek je od prírody sebecký. Musí byť, lebo inak by sme ako druh neprežili. Toto však platilo pred miliónmi rokov, keď sme ešte behali po stromoch, alebo sa krčili v tmavých jaskyniach pri ohni. Nakoľko má však sebectvo miesto vo vzťahu medzi mužom a ženou? Pokiaľ partnerovi ustupovať a kde už je hranica skákania po hlave?