Svet očami človeka

Znovu piesen. Táto však pre mňa znamenala veľmi veľa. Aj dlho. Vtedy som však ešte nechápal, čo chcel tým textom autor povedať.
V dnešnom svete, keď je v móde mať všetko rýchle a po ruke, vztahy nevynímajúc, ten text nadobúda nový rozmer. Väčšina rýchlych vecí je totiž veľmi ľahko pominuteľných. Človek však nejakú istotu potrebuje. Kam sa teda dostane vystriedaním veľkeho množstva partnerov v krátkej dobe? Štatistika hovorí, že k tomu najlepšiemu. Ale čo sa týka partnerov, tak sa už veľmi vracať nedá. Nemôžme sa vrátiť do tretieho obchodu, lebo tam mali najlepší sveter za najlepšiu cenu. Koľko partnerov by potom človek mal za život vyskúšať, aby sa skutočne dostal k tomu najlepšiemu? Dá sa to vôbec vyjadriť konkrétnym číslom, alebo sú medzi ľuďmi až také veľké rozdiely, že čo je pre jedného málo, je pre iného nepredstaviteľne veľa? Z týchto otázok potom vyplývajú ešte ďalšie: Ako dlho sa človek lieči z nepodareného vzťahu? Mala by byt medzi vzťahmi časová medzera, alebo je človek pripravený na ďalší vzťah už po pár hodinách? Dá sa vôbec ťahat viac vzťahov paralelne? Čo to s tými ľuďmi vlastne robí a sú to vôbec skutočné vzťahy? Jeden kamarát mi raz povedal, že s láskou to je podobne, ako s peniazmi. On ju prirovnával k účtu, z ktorého vždy časť vyberieme a dáme milovanej osobe. Ale môže nastať situácia, že tejto osobe už nemáme čo dať. Čo potom? Čo ak dáme niektorej z tych osôb viac, ako si zaslúži a účet zostane prázdy? Myslim si, že to vedie minimálne k vyhoreniu. Keď človek vyhorí v zamestnaní, je ešte stále možné zmeniť svoj odbor a nájst uplatnenie inde. Ale čo, ak človek vyhorí v láske? Tu predsa odbor zmenit možné nieje, ale ešte vždy môžme zmeniť partnera...