Zobudil ma Williho hlas: "Spilo, nemal si byť náhodou o desiatej v meste?" Samozrejme prvé, čo ma v tej chvíli napadlo, bola otázka koľko je hodín? Tak som začal v posteli hľadať mobil, na ktorom som pred hodinou úspešne udusil budík vankúšom. Pol desiatej. “Kurva, do desiatej to na druhý koniec mesta nestíham ani teleportom, o mestskej nemôže byť ani reč.” Po odznení úvodného šoku sa pomaly a nečakane dostavila bolesť hlavy spojená so suchom v ústach. O chuti sa radšej ani nevyjadrujem, príjemná nebola. Nastalo rozpamätávanie sa, čo som pred spaním robil a hlavne koľko som toho popil, že mi teraz v hlave pochodujú légie. Zo zamyslenia ma znovu vytrhol Williho hlas." Chlapi, dajme to tu chytro do poriadku, okolo štvrť na jedenásť potrebujem byť doma." To mi zapadlo do plánu, podľa všetkého pôjde mojím smerom a vezme ma autom. Tak sme sa pustili do upratovania. Toto trvalo, namiesto plánovaných 20 minút, 50. Stretnutie, ktoré som mal so zákazníkom o desiatej som samozrejme stihnúť nemohol. Prišiel som o jedenástej. Našťastie to bol ochotný akceptovať (dlhodobo spolu máme veľmi dobré vzťahy). Urobil som robotu, na ktorej sme sa dohodli a ešte bol taký milý, že ma odviezol na stanicu. Keď som vstúpil do haly a pozrel sa na svetelné tabule s odchodmi vlakov, zistil som, že vlak ktorým som chcel ísť domov na vianoce odišiel pred dvomi minútami a ďalší ide až o dve hodiny. “Super, ale aspoň mám čas najesť sa.” Od rána som nemal okrem pohára vody v ústach nič a už to žalúdok začínal dávať dosť hlasno najavo. Doteraz neviem, čím to bolo zapríčinené. Mohlo to byť zo strachu niečo zjesť (stále som sa nedopátral k informácií, koľko a čo všetko večer bolo), alebo zo zvyku (bežne mávam prvé jedlo okolo pol jednej, čo nieje dobre, ale zatiaľ som v sebe nenašiel dostatok vôle zmeniť to). Asi kombinácia oboch vecí. Najprv si však musím kúpiť lístok na vlak a až potom si môžem dopriať luxus v podobe jedla. V zmysle tohto hesla som si ho teda splašil. Následne som si zohnal bagetu a s chuťou sa do nej pustil. Keď som skončil, zistil som, že do odchodu vlaku mi zostáva ešte hodina štyridsať. Šiel som si teda sadnúť do čakárne. Tam som sa hral s mobilom a podchvíľou som kontroloval čas na svetelnej tabuli. Zazrel som ju tesne pred tým, ako vyhlásili, že vlak na ktorý čakám pristavujú. Baba, ako každá iná, teda aspoň z diaľky. Ale predsa ma niečim upútala. Pomyslel som si, že je celkom sympatická, ale ďalej som to nerozvádzal a pobral sa na nástupište. Našiel som si prázdne kupé a sadol si doň. A v tom sa objavila vo dverách s otázkou: "Môžem si prisadnúť?" Súhlasil som a ona sa začala vybalovať. Spýtal som sa jej, či jej môžem vyložiť veci na policu. Potom sme sa trochu nesmelo pustili do rozhovoru. Na úvod to boli klasické otázky typu čo študuješ, kam cestuješ... a následne sme prechádzali k trochu filozofickejším témam a ja som sa čím ďalej menej a menej tešil na jej cieľovú zastávku, aj keď som vedel, že je to pre mňa polovica cesty a má si ku mne prisadnúť brácha s frajerkou. Bolo mi v tom vlaku príjemne. Už dávno som sa tak necítil. Ku koncu jej cesty som dúfal, aby mal vlak nejaké nečakané zdržanie a my dvaja by sme sa mohli rozprávať dlhšie. No nestalo sa a koniec sa neúprosne blížil. Požiadala ma, aby som jej pomohol s batožinou. Na rozlúčku mi podala ruku a odišla. Potom sa do kupéčka vovalil brácha nasledovaný jeho frajerkou a začali rozprávať, ako bolo a čo majú nové. Ja som bol myšlienkami stále hodinu dozadu a len veľmi neochotne som sa vracal k ich každodenným problémom.
Na tú babu kontakt nemám, ale ona na mňa áno. Zatiaľ sa tak nestalo, ale bol by som veľmi šťastný, kebyže sa s ňou môžem ešte aspoň raz stretnúť. Takže nezostáva mi nič iné, iba dúfať, že možno raz...
Anjel z vlaku
27.12.2013 00:50:26
Komentáre
som tu(pre teba)
Nemám slov na to co si napísal. Je to veľmi pekné. Myslím hlavne to, že sa nebojíš vyjadrovať svoje city, to je výnimočné, hlavne u mužov.
Inak pripomenul si mi môjho lektora angličtiny(máte podobné oči), je to veľmi obdivuhodný človek, má 5 detí a aby všetých uživil, celý deň až do 9 večer robí v jazykovke a rôzne kurzy po celej bratislave, potom občas ide s nami ,,na pivo,,.
Ozvi sa mi, ja by som sa tiez rada este porozprávala osobne, aj ked najblizsie to asi nebude mozne, kvoli skuskam, ale ak by si chcel, mozme si pisat.pa
Som poteseny
uz som ani nedufal a predsa. Nemam to vo zvyku, ale tentokrat mi to nedalo a napisal som. Ani neviem preco, ale zanechala si vo mne prijemny dojem. A ja mam prijemne veci velmi rad.
Dakujem za kompliment, je zaujimave, ze aj ja som si tiez zapamatal najma Tvoje oci a okrem toho motilikov na okuliaroch. S tym ale nic nespravim, vzdy si vsimnem nepodstatne detaily a to najdolezitejsie mi uteka pomedzi prsty.
Myslim, ze by sme mohli nasu korespondenciu preniest z blogu, kde je vsetkym na ociach trochu do sukromnia. Takze ocakavaj prekvapenie v mailovej schranke.
potesenie